Je jar. Aj v našich jesenným blatom a prachom zanesených mozgových závitoch sa niečo prebudilo a vznikol nápad opäť zavítať medzi podobne poznačených jedincov za rieku Moravu na prvý pretek českého seriálu Offroadmaraton. Dejiskom je po dvojročnej prestávke opäť krásne mestečko Šternberk pri Olomouci. Tunajší Vojenský opravárenský podnik nad mestom vlastní jeden pozemoček s rozlohou asi ako stredne veľké sídlisko, kde skúša vojenskú techniku ( pre tých, ktorí boli na vojne – tankodrom).
Na cestu sme sa vydali už v piatok v zložení: Milan, ja (Števo) a novic v Lazy Dogs Jožo- pasovaný do role manežéra teamu. Vďaka tomu že Vojto sa z doteraz nezistených príčin od nášho teamu dištancuje sme prípravu strojov a nakladanie techniky zvládli bez akýchkoľvek problémov a zbytočných stresov. Vyrážame už v piatok pred obedom, nakoľko Milan má štart už o 7:00 ráno a pred tým treba ešte zvládnuť registráciu a technickú kontrolu strojov. Vyrážame, cestou ešte zháňame foťák - našťastie Milan si spomenul že jeden má doma, takže sa preň zastavujeme a pokračujeme v ceste za novými zážitkami smer Šternberk. Milanov novučičký Master papká kilometre v úplnom kľude, nasleduje krátka zastávka v Makove na obed a okolo 14 tej sme ubytovaný v starom známom hotely M, asi 3 km od miesta preteku. O nasledovných udalostiach zbytku piatka sa nebudem veľmi rozpisovať, zhrniem to asi takto : registrácia, ”technická kontrola“ (tie úvodzovky sú tam naschvál), jedlo z grilu (mimochodom na české pomery drahé ako keby kvôli nemu zabili prezidentovi sviňu), hotel, nejaké pivko, regenerácia pri telke, kecanie o chlapských záležitostiach a o babách, spánok, budíček, odchod z hotela, malé raňajky a príprava Milana na štart.
Príchod do depa niečo pred šiestou má svoje čaro- lúka plná dodávok, prívesov, karavanov, stanov a ospalých magorov, čo si na staré kolená plnia svoje detské sny. Myslím, že sme do tej atmosféry celkom zapadli..
6:30 – rozprava pred štartom, nasleduje Warm up (zavádzacie kolo) slúžiaci na spoznanie trate a zohriate motorov a artritických kĺbov pilotov. Pred ním ešte na poslednú chvíľu nastavujeme Milanovmu Wariorovi voľnobeh a predstavenie môže začať. Niečo cez sto nadupaných quadov sa radí do lájn podľa kategórií a nasleduje štart. Chytí za srdce vidieť tú atmosféru a počuť to hrobové ticho pred tým ako Ondra Nachtigal českou vlajkou nakopne tú bandu nadržaných šialencov a pošle ich na 5 kilometrovú trať plnú ostrých zákrut, rýchlych roviniek a pár tecnických pasáží, kde sa občas nejaká tá štvorkolka vzopne na zadné a vyhodí žokeja zo stupačiek.
Jožo schytí foťák a práši na trať (už som ho od vtedy 2 hodiny nevidel), takže ja drepím v depe a snažím sa zachytiť Milanove prejazdy. Vyzerá to fajn, drží sa stále rovnakej skupinky, takže si nepohoršuje a podľa taktiky akú sme zvolili sa šetrí na druhú hodinu, kedy to naplno rozbalí. Hmmmm, má to jeden háčik, tá Tajwanská mrcha pod Miňovou prdelou si jazdí svoj vlastný závod s limitom asi 50 minút. Nie že by sa nejako vážne nasrala a umrela, jednoducho si zmyslí, že jej je zima a odpojí si hadicu z chladiča do valca aby sa troch zohriala...Našťastie to vyviedla kúsok pred depom a keďže je Milan chlapec vnímavý, tak si všimol podozrivý dym a hneď si uvedomil, že nie je na diskotéke ani v strip bare a správne usúdil, že sa niečo deje a zastavil v depe. Nasleduje jednoduchá oprava skomplikovaná tým, že sme z auta nezobrali destilku a ja som pre ňu musel bežať cestou necestou nejaký kilometer. Nevadí, aj tak je lepšie keď sa motor trocha ochladí. Nasadzujeme na tú hadicu tú sprostú taiwanskú istiacu pásku, ktorá by (ako neskôr zisťujeme) nezaistila ani šprcku na prirodzení Roberta Rosemberga, dolejeme vodu do náržky a Milan po nejakých 20tich minútach pokračuje. Tá istá trápna porucha sa po jednom kole zopakovala a Miňo zas driftuje do depa s tým rozdielom, že z chladiča už nič netečie a motor je žeravý. Zo závodu ubehla tak hodina a pol a do chladiča sa vodu liať bojíme, takže Milan zasa predčasne končí. Napadá ma, neviem prečo slogan z nejakej reklamy : ”náskok vďaka technike“.
Nasledujem ja a môj verný japonský drak nadupaný benzínom až po štupel. Zasa rozprava, zavádzacie kolo, zoraďovanie pred štartom a štart. Taktika je jasná, vydržať hodinu v absolútnom kľude, neunaviť sa, zastaviť na tankovačku a potom všetkým ukázať akí junáci sa rodia na východ od rieky Morava. Teraz mám pocit, že som prvú hodinu išiel až v moc veľkom kľude a zbytočne som stratil minimálne jedno kolo. Na druhú stranu sa trochu vyhovorím na motorku, ktorá fakt nie je stavaná na točenie cez pätu okolo každej brezy, ktorá vyrástla na Šternberskom tankodrome. Prehnane technické pasáže na podobnom type súťaže ma prekvapili a tu mali jednoznačne na vrch obratné endurká nepotrebujúce každé 2 metre spojkovať. Prvá tretina trate bola jednoznačne coutrycrossová, zbytok zasa strašne rýchly. Nevadí, prvá hodina za mnou, nádrž dotankovaná, vyrážam do druhej hodiny. Aj by som to rozbalil, ale akosi som to vnútorne vzdal a už sa len vozím. Dva krát sa zastavím na pár minút pri Jožovi a tak mi ušlo ďalšie minimálne jedno kolo. Celkovo som ich spravil 10, víťaz 14. Ale šachovnicu som videl!!!
Ešte niečo v depe zbodneme, kukneme na autá a ide sa domov.
PS.
„příští zastávka Sedlčany“
(schut)
...nekrátené, nezenzurované...